"Prosím Vás, ktorým smerom je Baška?" . Starší pán vystrel ruku a ukázal smerom cez kopec, potom si nás premeral pohľadom a dodal: "Také, dve-tri hodinky". Dobre, povedali sme si. Po noci strávenej na skoro súkormnej (teda až na tých 15 detí čo na nás svietili baterkami do pol noci) plážičke v Starej Baške sme sa rozhodli vymeniť na deň stop za vlastné nohy a zamierili sme do mestečka Baška na samom konci Krku. Tinka tam už raz bola, ešte ako malá, a detailne mi opisovala svietiace náramky, ktoré tam zvykli predávať na pláži.
Terén v kopcoch na Krku nie je jednoduchý - plný ostrých kameňov a suchej trávy. Ak by tu nebolo toľko civilizácie naokolo, isto by sem už dávno zavítal Bear Grylls a demonštroval techniky prežitia, napr. pojedaním jašteríc a všadeprítomných černíc. Alebo by nejako využil ovce čo sa tu všade voľne pásli. Skoro ako na Lofotách, len som mal pocit, že tieto ich Chorvátske kolegyne sú trochu viac vychudnuté (a nebolo to tým, že by boli v skutočnosti kozy - poznámka pre Tinku). Týmto si oficiálne želám, že ak sa stanem v budúcom živote ovcou, chcem požierať tú krásnu zelenú Lofotskú trávičku.
Po zhruba dvoch hodinách chodenia a prvom zdolanom kopci nám začalo byť jasné, že nejdeme úplne správnym smerom a Baška bude ešte riadny kus cesty. Obmedzili sme preto pitný režim na 1 glg/kopec (nová oficiálna jednotka). Zhruba v tom momente nám asi chcela príroda niečo naznačiť lebo nad hlavou sa nám začali zlietať supy - veľké dvojmetrové vtáky, ktoré by mohli kľudne lietať ako menšie chartrove lety pre Ryanair. A tiež si myslím, že by nás mohli zjesť. Tinku to však očividne netrápilo a ako študentka ochrany životného prostredia mala zo zhliadnutia supa asi takú radosť ako keby som ja videl Marka Knopflera (lietajúceho!). Ale aj ja som mal radosť - síce to znamenalo, že sme asi dosť mimo akejkoľvek bežnej cesty, no bolo krásne nájsť na ináč turistickom Chorvátskom pobreží miesto kde si robia hniezdo takéto zvláštne tvory.
Prešli ďalšie asi dve hodiny a po množstve stúpania a klesania (a černíc) sme konečne dorazili na vrchol odkiaľ sme mali Bašku doslova ako na dlani, aj s celým jej zálivom a scenériou okolo. Z diaľky k nám doliehali zvuky mesta a výkriky turistov, ktorí však v premenlivom počasí, ktoré panovalo široko ďaleko, radšej ostali na pláži alebo v pohodlí apartmánov. Tak ako skoro po celý deň sme nikoho nestretli, aj keď sme už narazili na turistický chodník vedúci do Bašky.
Na pláži som sa rozhodol otestovať more a vyskúšať čerstvo naučené "backo" (čítaj beko, akože back-flip. Ale keď sa nevydarí, môže to tiež skončiť ako "bác do vody") z akejsi zvláštnej konštrukcie uprostred mora, ktorej význam sme síce neodhalili, ale na druhej strane sme to ani nemali v úmysle! V úmysle bolo skôr dať si sprchu a ako zaujímavý kandidát na poskytnutie takejto služby sa ukázal byť neďaleký kemp, čo by kameňom dohodil (doslova). Preniknúť do kempu pod rúškom tmy nebol problém, no komplex spŕch a WC bol už oplotený a pod zámkom, ani veznica pre teroristov. Potrebovali sme teda komplica...
Aj keď sú Nemci zvačša striktní a riadia sa pravidlami, prosbe či nám kartičkou neotvoria dvere ku hygiene vyhoveli. Sú to predsa dobrí ľudia.. Alebo som tak veľmi smrdel? Ťažko povedať, dôkazy sme zo seba zmyli príjemnou sprchou a pomaly sme sa vybrali späť na pláž - bolo skoro jedenásť no vo vzduchu bolo stále cítiť akúsi prenikavú vôňu úlovkov z mora, arómu chorvátskeho vína a predovšetkým teplo z kamenných pecí na drevo, v ktorých sa aj v tomto počasí opalovali tie najväčšie krásavice na Krku (teda až na Tinku) - pizze.
Chvíľu sme sa túlali po pláži a snažili sa nájsť podnik, ktorý by bol hodný pizza huntu. To sa ukázalo ako neľahká úloha, keďže väčšina reštaurácií tu ponúkaju "za veľa peňazí málo muziky". Muzika sa však ozvala sama - a neďaleko hrajúci duo band nám dal jasný signál: už sme blízko! A skutočne, po pár krokoch sme už zabáčali do príjemnej reštaurácie a usádzali sa na terase priamo oproti kamennej peci na drevo. Takže príjemná hudba, prímorský vánok a ohník v peci. Rozhodli sme sa, že k takému večeru patrí aj fľaška vína a keďže moja expertíza vo vinárstve končí pri rozoznávaní červeného od bieleho (a Tinka popisuje svoj vinárske znalosti ako "stredoškolské" :)), vybrali sme pol litra lokálneho bieleho s celkom srandovným názvom Vrbnička Žlahtina, čo mi, neviem prečo, v duchu evokuje močiare ("Predstav si, minule som zapadol v žlahtine pri Vrbničke!" "Ty vole, fakt? To je smola..."). Vínko však chutilo výborne, prišlo nám správne vychladené a po náročnom dni išlo rýchlo na odbyt.
Vo výbere pízz sme zamierili smerom k tým morskejším variantám - Tinka si objednala plody mora a ja lososovú. Prímorský gastrozážitok sme doplnili krevetovou polievkou, v ktorej si spokojne trónila zachovalá kreveta "se vším všudy", čiže aj s nožičkami a fúzikmi, asi bývala matfyzáčka. Chvíľu som váhal a čakal, či na mňa nežmurkne, no keď dlhšie vyzerala v kľude, kradmo som k nej zamieril lyžicou... V tom momente na mňa vyskočila a začala ma žrať a jej tesáky sa zaťali do... Ach pardon, kde sme to boli? Aha, polievka. Bola výborná!
Už počas jedenia polievky sa naproti pri peci začal moj obľúbený rituál (ak nerátam ranné cvičenie do zvučky Baywatchu) - príprava pizze. Miestny pizzaiolo síce nijako nehýril akrobaciami, no na druhej strane, to je viac zvykom u amerických pízz z múky s vysokým obsahom gluténu. Ak sa dobre pamätám, takú pizzu som naposledy jedol a aj pripravoval v Dough Rolleri v USA, kde som robil cez leto 2012. Výsledná pizza tam bola riadne křupavá a neprehýbala sa ani pod nákladom ingrediencií, ktoré som zväčša naložil v maximálnom množstve v snahe zasýtiť sa tým jediným sliceom ktorý sme mali denne povolený. Stál však za to, a ak by ste ma zobudili o tretej ráno z otázkou "Ktorý slice pizze?!", bez váhania odpoviem "ten z Dough rolleru" (a ak to naozaj vyskúšate, pošlem na vás tú krevetu nech vás zožerie). Najväčšia zábava však bola pizzu pripravovať - cesto bolo pevné a perfektné na vyhadzovanie, točenie a aj občasnú akrobaciu (občas to skončilo takým akro-bácom a šéf ma zdrbal).
Späť ale k našim pizzam v bistre Kvarner. Tie boli viac neapolské, teda z mäkkšieho cesta, rýchlo upečené v peci na drevo a následne servírované nenakrájané, čo sa robí preto, aby sa tie pomerne roztečené ingrediencie nerozutekali po tanieri. A aj keď to neboli Pizze Vera Napoletana, mali krásnu kôrku, boli ideálne upečené a vyzdobené. Tinka postupne na tanieri skúmala jednotlivé morské príšery a keďže vyrastala na seriáli Man vs. wild, nakoniec ich všetky pojedla ako Bear Grylls (je to predsa všetko "good protein"), a spoločne sme ohodnotili jej pizzu na výbornú. Ja som zase bojoval s lososovou pizzou - alebo skôr pizzovým lososom? Je pravda, že toho lososa bolo hodne, čo by mohlo byť plus, no žiaľ výsledná chuť bola trochu prislaná. Na mojej pizzi mi preto najviac zachutili salmon-free zóny kde dominovala mozzarella s výborným paradajkovým základom.
Celkovo však nemôžem hodnotiť ináč ako veľmi pozitívne - mali sme krásny večer s jasnou oblohou, vonku bolo aj v neskorej hodine príjemne a obďaleč hrala už spomínaná živá kapela. Pizze nám rozhodne zážitok nekazili, práve naopak - až na veľkodušnú porciu slaného lososa boli tieto pizze jedni z najlepších, a to sme neboli v žiadnej vychýrenej reštaurácii. Za asi 185 kuna (aj s vínkom, polievkou a prepitným) je Bistro Kvarner veľmi dobrou voľbou na pekný večer. Najmä keď k tomu pridám atmosféru... A moju milú spoločnosť, ktorá však už nie je v cene :-P a už ani v Baške. Na druhý deň sme sa totiž pobrali, tento krát opäť naplno stopom, smerom do Triglavského národného parku, kde nás čakal samotný trojhlavý obor. Ale o tom niekedy inokedy a na inom fóre. Zatiaľ sa majte :-)
Cesto - 9
Ingrediencie - 8
Omáčka - 9
Atmosféra - 9 (tu sa myslí pizza-hunt-atmosféra, ináč bola 11/10 :))
Obsluha - 7 (mimo iného si čašník nevšimol naše upečené pizze a dal prednosť konverzácii s kolegyňou :))
  |
| Osamela ovečka (vľavo) a modelka (vpravo) |
Terén v kopcoch na Krku nie je jednoduchý - plný ostrých kameňov a suchej trávy. Ak by tu nebolo toľko civilizácie naokolo, isto by sem už dávno zavítal Bear Grylls a demonštroval techniky prežitia, napr. pojedaním jašteríc a všadeprítomných černíc. Alebo by nejako využil ovce čo sa tu všade voľne pásli. Skoro ako na Lofotách, len som mal pocit, že tieto ich Chorvátske kolegyne sú trochu viac vychudnuté (a nebolo to tým, že by boli v skutočnosti kozy - poznámka pre Tinku). Týmto si oficiálne želám, že ak sa stanem v budúcom živote ovcou, chcem požierať tú krásnu zelenú Lofotskú trávičku.
 |
| Good protein |
Po zhruba dvoch hodinách chodenia a prvom zdolanom kopci nám začalo byť jasné, že nejdeme úplne správnym smerom a Baška bude ešte riadny kus cesty. Obmedzili sme preto pitný režim na 1 glg/kopec (nová oficiálna jednotka). Zhruba v tom momente nám asi chcela príroda niečo naznačiť lebo nad hlavou sa nám začali zlietať supy - veľké dvojmetrové vtáky, ktoré by mohli kľudne lietať ako menšie chartrove lety pre Ryanair. A tiež si myslím, že by nás mohli zjesť. Tinku to však očividne netrápilo a ako študentka ochrany životného prostredia mala zo zhliadnutia supa asi takú radosť ako keby som ja videl Marka Knopflera (lietajúceho!). Ale aj ja som mal radosť - síce to znamenalo, že sme asi dosť mimo akejkoľvek bežnej cesty, no bolo krásne nájsť na ináč turistickom Chorvátskom pobreží miesto kde si robia hniezdo takéto zvláštne tvory.
 | |
| Sup - bol fakt veľký! |
 |
| Ja a Baška |
Prešli ďalšie asi dve hodiny a po množstve stúpania a klesania (a černíc) sme konečne dorazili na vrchol odkiaľ sme mali Bašku doslova ako na dlani, aj s celým jej zálivom a scenériou okolo. Z diaľky k nám doliehali zvuky mesta a výkriky turistov, ktorí však v premenlivom počasí, ktoré panovalo široko ďaleko, radšej ostali na pláži alebo v pohodlí apartmánov. Tak ako skoro po celý deň sme nikoho nestretli, aj keď sme už narazili na turistický chodník vedúci do Bašky.
Na pláži som sa rozhodol otestovať more a vyskúšať čerstvo naučené "backo" (čítaj beko, akože back-flip. Ale keď sa nevydarí, môže to tiež skončiť ako "bác do vody") z akejsi zvláštnej konštrukcie uprostred mora, ktorej význam sme síce neodhalili, ale na druhej strane sme to ani nemali v úmysle! V úmysle bolo skôr dať si sprchu a ako zaujímavý kandidát na poskytnutie takejto služby sa ukázal byť neďaleký kemp, čo by kameňom dohodil (doslova). Preniknúť do kempu pod rúškom tmy nebol problém, no komplex spŕch a WC bol už oplotený a pod zámkom, ani veznica pre teroristov. Potrebovali sme teda komplica...
Aj keď sú Nemci zvačša striktní a riadia sa pravidlami, prosbe či nám kartičkou neotvoria dvere ku hygiene vyhoveli. Sú to predsa dobrí ľudia.. Alebo som tak veľmi smrdel? Ťažko povedať, dôkazy sme zo seba zmyli príjemnou sprchou a pomaly sme sa vybrali späť na pláž - bolo skoro jedenásť no vo vzduchu bolo stále cítiť akúsi prenikavú vôňu úlovkov z mora, arómu chorvátskeho vína a predovšetkým teplo z kamenných pecí na drevo, v ktorých sa aj v tomto počasí opalovali tie najväčšie krásavice na Krku (teda až na Tinku) - pizze.
Chvíľu sme sa túlali po pláži a snažili sa nájsť podnik, ktorý by bol hodný pizza huntu. To sa ukázalo ako neľahká úloha, keďže väčšina reštaurácií tu ponúkaju "za veľa peňazí málo muziky". Muzika sa však ozvala sama - a neďaleko hrajúci duo band nám dal jasný signál: už sme blízko! A skutočne, po pár krokoch sme už zabáčali do príjemnej reštaurácie a usádzali sa na terase priamo oproti kamennej peci na drevo. Takže príjemná hudba, prímorský vánok a ohník v peci. Rozhodli sme sa, že k takému večeru patrí aj fľaška vína a keďže moja expertíza vo vinárstve končí pri rozoznávaní červeného od bieleho (a Tinka popisuje svoj vinárske znalosti ako "stredoškolské" :)), vybrali sme pol litra lokálneho bieleho s celkom srandovným názvom Vrbnička Žlahtina, čo mi, neviem prečo, v duchu evokuje močiare ("Predstav si, minule som zapadol v žlahtine pri Vrbničke!" "Ty vole, fakt? To je smola..."). Vínko však chutilo výborne, prišlo nám správne vychladené a po náročnom dni išlo rýchlo na odbyt.
Vo výbere pízz sme zamierili smerom k tým morskejším variantám - Tinka si objednala plody mora a ja lososovú. Prímorský gastrozážitok sme doplnili krevetovou polievkou, v ktorej si spokojne trónila zachovalá kreveta "se vším všudy", čiže aj s nožičkami a fúzikmi, asi bývala matfyzáčka. Chvíľu som váhal a čakal, či na mňa nežmurkne, no keď dlhšie vyzerala v kľude, kradmo som k nej zamieril lyžicou... V tom momente na mňa vyskočila a začala ma žrať a jej tesáky sa zaťali do... Ach pardon, kde sme to boli? Aha, polievka. Bola výborná!
 |
| Plody mora |
 |
| Lososová |
Už počas jedenia polievky sa naproti pri peci začal moj obľúbený rituál (ak nerátam ranné cvičenie do zvučky Baywatchu) - príprava pizze. Miestny pizzaiolo síce nijako nehýril akrobaciami, no na druhej strane, to je viac zvykom u amerických pízz z múky s vysokým obsahom gluténu. Ak sa dobre pamätám, takú pizzu som naposledy jedol a aj pripravoval v Dough Rolleri v USA, kde som robil cez leto 2012. Výsledná pizza tam bola riadne křupavá a neprehýbala sa ani pod nákladom ingrediencií, ktoré som zväčša naložil v maximálnom množstve v snahe zasýtiť sa tým jediným sliceom ktorý sme mali denne povolený. Stál však za to, a ak by ste ma zobudili o tretej ráno z otázkou "Ktorý slice pizze?!", bez váhania odpoviem "ten z Dough rolleru" (a ak to naozaj vyskúšate, pošlem na vás tú krevetu nech vás zožerie). Najväčšia zábava však bola pizzu pripravovať - cesto bolo pevné a perfektné na vyhadzovanie, točenie a aj občasnú akrobaciu (občas to skončilo takým akro-bácom a šéf ma zdrbal).
 |
| My |
Späť ale k našim pizzam v bistre Kvarner. Tie boli viac neapolské, teda z mäkkšieho cesta, rýchlo upečené v peci na drevo a následne servírované nenakrájané, čo sa robí preto, aby sa tie pomerne roztečené ingrediencie nerozutekali po tanieri. A aj keď to neboli Pizze Vera Napoletana, mali krásnu kôrku, boli ideálne upečené a vyzdobené. Tinka postupne na tanieri skúmala jednotlivé morské príšery a keďže vyrastala na seriáli Man vs. wild, nakoniec ich všetky pojedla ako Bear Grylls (je to predsa všetko "good protein"), a spoločne sme ohodnotili jej pizzu na výbornú. Ja som zase bojoval s lososovou pizzou - alebo skôr pizzovým lososom? Je pravda, že toho lososa bolo hodne, čo by mohlo byť plus, no žiaľ výsledná chuť bola trochu prislaná. Na mojej pizzi mi preto najviac zachutili salmon-free zóny kde dominovala mozzarella s výborným paradajkovým základom.
Celkovo však nemôžem hodnotiť ináč ako veľmi pozitívne - mali sme krásny večer s jasnou oblohou, vonku bolo aj v neskorej hodine príjemne a obďaleč hrala už spomínaná živá kapela. Pizze nám rozhodne zážitok nekazili, práve naopak - až na veľkodušnú porciu slaného lososa boli tieto pizze jedni z najlepších, a to sme neboli v žiadnej vychýrenej reštaurácii. Za asi 185 kuna (aj s vínkom, polievkou a prepitným) je Bistro Kvarner veľmi dobrou voľbou na pekný večer. Najmä keď k tomu pridám atmosféru... A moju milú spoločnosť, ktorá však už nie je v cene :-P a už ani v Baške. Na druhý deň sme sa totiž pobrali, tento krát opäť naplno stopom, smerom do Triglavského národného parku, kde nás čakal samotný trojhlavý obor. Ale o tom niekedy inokedy a na inom fóre. Zatiaľ sa majte :-)
  |
| Na Triglav, smer Rijeka! (vpravo) a na Triglave (vľavo) |
Cesto - 9
Ingrediencie - 8
Omáčka - 9
Atmosféra - 9 (tu sa myslí pizza-hunt-atmosféra, ináč bola 11/10 :))
Obsluha - 7 (mimo iného si čašník nevšimol naše upečené pizze a dal prednosť konverzácii s kolegyňou :))
