Birkastan's Pizzeria (Stockholm)

V Osle som bol vyše 15 mesiacov. Za takýto čas vie človek nazhromaždiť veľa zážitkov, kamarátov, kolegov a nových skúseností. Avšak po istej dobe je čas pohnúť sa ďalej. Pozrieť sa sám do seba a zistiť, čo je ďalší krok. V mojom prípade to síce také jednoduché nebolo (a stále nie je), ale predsa len sa z mojej výpovedi v Auguste vykľulo zaujímavé po-nórske pokračovanie. Po nekomunikatívnom a sedavom programovaní príde nový challenge, ktorý som si vždy chcel vyskúšať - učenie ako teaching assistant na Ghanskom inštitúte AIMS. O Afrike a Ghane, kde pôjdem koncom Januára však budem písať inde. Ako to teda všetko súvisí s pizza huntom v Stockholmskej Birkastan's pizzerii?

Hlavný spoločník nášho roadtripu - staral sa o nás vynikajúco a ani raz počas 5500 km sa nesťažoval

Nuž, okrem iného som za tých 15 mesiacov v Osle nahromadil aj nemálo vecí. Aj po kompaktnom zbalení, porozdávaní toho, čo mi až tak neprirástlo k srdcu a odnesení dvoch kufrov letom do Prahy koncom Novembra mi stále v Osle ostal ďalší kufor, dve Ikea tašky plné vecí, dve gitary, vrece oblečenia a ešte nejaké maličkosti. Chodiť tam a späť lietadlom nie je práve najzábavnejšia aktivita (radí sa zhruba vedľa updatovania referencií vo Visual Studiu) a aj preto vznikla myšlienka roadtripu, ktorého hlavný side effect mal byť premiestnenie vecí späť domov. Čo bol teda hlavný cieľ? "Cesta je cieľ". Ale vo Švédsku prišlo aj na pizza hunt, a ja sa teším ako sa za čosi vyše roka z môjho Česko-Slovenského pizza questu stala celkom medzinárdná záležitosť so zárezmi v siedmych Európskych krajinách. A keď v Accre nájdem pizzeriu, začnem rátať kontinenty... :-).

Ja budem tam na juhu, kúsok od Cape Coast

Trasu sme nakoniec ustálili na dvojtýždňovom okruhu dlhom okolo 5000 kilometrov (plus cesta z a do Bratislavy). Vyrážali sme 4tého decembra ráno z Prahy, a po krátkej zástavke v Drážďanoch (s veľmi inšpirujúcim street-gitaristom Kimman Wong-om) sme na noc zakotvili u Sebastiána a Carol v Potsdame (pri Berlíne). Tí sa však o nás tak dobre postarali, že z jednej noci nakoniec boli tri a ešte sa nám aj nechcelo odísť :) . Tu som si spomenul na hrôzostrašný príbeh od Leacocka (volá sa The awful fate of Melpomenus Jones), keď je hostiteľ taký slušný a hosť taký úprimný, že napokon nikdy neodíde ("kam by ste šli, máte snáď niečo na pláne"? "Noo, popravde nemám"...). V našom prípade sme však naozaj museli ísť, a tak sme zvyšné plány odložili na leto (tešíme sa na bbq!) .

Sebastianov a Carolin obľúbený bar v Potsdame. A najlepšie burgre na svete :)

V Berlíne sme však stihli asi najlepší burger aký som kedy jedol (ok, to bolo v Potsdame) a výborný currywurst v Curry 36 (aj keď v našej random ankete zvíťazilo v ten deň zatvorené miesto na Eberswalder Strasse). Najlepšiu pizzu v Berlíne som už mal rok dozadu, a že to Nemci s jedlom vedia potvrdzujú aj vychytený kebab u Mustafu a ďalší taktiež vychytený Burgermeister v Kreuzbergu... A dobrým gurmánskym zážitkom to v Berlíne iba začína.

V nedelu 7meho ráno sme to už ale namierili na sever, s plánom chytiť trajekt zo Sassnitzu do Trelleborgu. Po príchode do prístavu nás však privítalo iba opustené parkovisko a jeden Rumunský bre, ktorý mi našťastie úspešne vysvetlil, že v ten ďeň to pôjde už len zo 150 kilometrov vzdialeného Rostocku. Nevadí, studený morský vietor na konci Sassnitzu nás prebral (teda aspoň mňa :)) a úspešne sme ešte ten deň dorazili na nočný trajekt do Trelleborgu.

Ráno v Trelleborgu. Bolo už vyše 9 hodín

Na druhý deň nás vo Švédsku privítal východ Slnka, avšak chvíľku sme si naň ešte museli počkať - deň tu na severe je v Decembri mimoriadne krátky a bolo už skoro 9, keď sa na obzore objavili prvé slnečné lúče. Stálo to však za to a keďže to vyzeralo na pekný deň, do Stockholmu sme zvolili trasu po pobreží. Aj preto sme k Lukášovi nakoniec meškali nejakú tu hodinku a keďže aj on aj my sme boli celkom vyčerpaní, šli sme rýchlo spať. Ráno sme sa rozlúčili a vyrazili sightseeingovať. Celkovo sa nám Stockholm páčil, je tu more, jazero, veľa muzikantov a pekné centrum, no fakt je ten, že mesto pôsobilo trošku chladným dojmom. To ale pripisujem chladnému počasiu a tme a rád by som sa sem pozrel ešte v lete. Po obede v MacDonnalde sme na večeru mali chuť na niečo kvalitnejšie a tak sme využili miestnu wifi a vygooglili najlepšiu pizzeriu v Stockholme - a našli Birkastan's.

Výber v Birkastan's dával priesto rozhodovacej paralýze

Moja prvá myšlienka po vstúpení do pizzerie bola - Pomodorino. Tak ako pizzeria v Berlíne, aj Birkastan's je priestorovo menší, avšak útulny podnik, kde ľudia chodia predovšetkým kvôli pizzi. Nájdete tu stálych zákazníkov (ok, toto len tipujem), osamelých ľudí, ktorí pizzou zažehnávajú smútok alebo oslavujú skvelý deň (ok, aj toto tipujem) a nakoniec aj geekov, ktorí si fotia pizze (pche, to je ale divné), ako jeden pán z Ázie sediaci obďaleč.

Maestro a jeho učenci. Aspoň tak mi to pripadalo. Rozhodne však všetci sympaťáci a profíci :)

Tú najväčšiu časť pizzerie však bezpochyby tvoril priestor za predajným pultom, kde pizze pripravovali aspoň štyria (bezprostredne vyditeľní) pizzaiolovia. Od jedného z nich sme si chceli dať poradiť, keďže výber možných kombinácií nie len že presahoval všetky očakávania, ale bol navyše aj po švédsky. Týpek za pultom, akokoľvek sympatický, však veľa nerozumel a za chíľu preto poslal po "majstra" - staršieho pána, ktorý už na pohľad vyzeral, že "he's made pizzas before". Ten síce po anglicky nevedel o nič lepšie, no nakoniec sme sa dohodli, že tam chceme rybu, olivy a ruccolu a zvyškom nás prekvapia. Prekvapením navyše nakoniec boli iba ojedinelé paradajky, no menej bolo v tomto prípade viac. Výsledná pizza, s úsmevom doručená samým maestrom priamo z pece bola totiž nie len veľká a krásne okrúhla, ale aj veľmi štíhla, a tak jej menší "load" celkom slušal (hmm, o čom to hovoríme? :-P).
 

Skrátka ukážkova textúra pizzi

                                                                                                                Tenké cesto často evokuje vláčnu, gumovú pizzu. Birkastan's však nesklamal - pizza malá pevný a relatívne krehký korpus celý čas, až kým sme ju nezjedli (ok, to zas netrvalo tak dlho). Úplne najviac ale oceňujem omáčku - úplne bez pochýb bola toto najlepšia pizza-omáčka akú som kedy mal! Možno preto je cesto také tenké, aby si ju človek mohol dostatočne vychutnať. Raz, keď sa ešte vrátim do Stockholmu, sa pôjdem niekde najprv poriadne najesť a potom pôjdem do Birkastan's na pizzu - len tak sedieť a vychutnávať tú omáčku :)

Týpek na fotke hore spravil akýsi rekord keď spráskal 4 veľké pizze v Birkastan's. Zo svojich obmedzených znalostí Nórštiny (a teda aj Švédštiny) som sa iba dozvedel, že to nakoniec v sebe neudržal.

                                                   

Pán zo Švédska čo nám poskytol jeho gril

Pod Trondheimom nám konečne zasnežilo

Po pizzi sme ešte navštívili nejaké bary so živou hudbou a potom sme sa pobrali ďalej. Následovali 4 noci v aute a cesta na sever, tentokrát hunt za polárnou žiarou a sobmi. Prvé dva dni a noci sme nemali šťastie ani na jedno - aj tu na severe bolo relatívne teplo, väčšia oblačnosť a dážď namiesto snehu. Polárna žiara teda žiadna, a aj soby radšej ostali doma... Nakoniec sme však zazreli trošku z oboch - tretiu noc bola silnejšia aktivita a jasná obloha, a to, čo sme najprv podozrievali za svetelný smog sa na fotke ukázalo ako.... zelené! Radosť to bola veľká, a to aj potom čo nám Peťo a Mišo v Osle oznámili, že si na Islande bežne vychutnávali krásnu, ostrú a všetkými farbami hýriacu tancujúcu polárnu žiaru priamo nad ich hlavami. Tá naša bola proste trošku unavená a hanblivá.. :) A čo sa sobov týka - OK - nevideli sme priamo soby, no rozhodne sme videli trus a stopy, a keď sme ich (trus a stopy) ukázali Googlu, povedal nám jasne: "to sú tie Rudolfove".

Trus (Rudolfov)

Stopa (Rudolfova)

Po dlhšej ceste na juh nás v Osle privítal Ondro vo svojej kuchynke a ponúkol nás, ako správny hostiteľ, jedlom z kontajnera. Inšpirovaní sme sa teda vydali na lov aj my. A keďže sme mali auto, dúfali sme vo väčší úlovok, aspoň vrece, možno dve... Nebudeme chodiť okolo horkej kaše - po otvorení kontajnera nás čakalo Vianočné prekvapenie "beyond my wildest dreams" - 5 vriec plných jedla, z toho dve plné Snickersiek. Bolo ich tam aspoň 500 a záruka im končila v daný deň, čo znamená že ich museli vyhodiť, no ináč boli plne good to eat! Okrem sladkostí sme našli aj kopu mäsa, lososov, šaláty a ďalšie jedlo, všetko pred krásne čisté, vákuovo balené a pred zárukou. Žiaľ, bolo toho toľko, že niečo sme museli znove vyhodiť (snáď to našiel nejaký ďalší thrashdiver!), no o väčšinu sme sa podelili (a Snickerski rozdávam svojmu okoliu ešte dodnes). Thrash-dive teda parádný, no na druhú stranu je trochu znepokojivé koľko kvalitného jedla sa vyhadzuje a nedáva miesto toho napr. na charitu. V tejto súvislosti odkazujem na epizódu Pekla na talíři, ktorá o tom pojednáva, teda aspoň v ČR.



Po Osle sme to namierili do Kodane, kde nám Tinka vybavila nocľah u známych zo salsy. Hoci je to do Kodane zo Švédska "cez most", za prechod tým mostom sa platí viac než za ročnú dialničnú známku na Slovensku. Navyše nás tam skoro odfúklo a ako sme sa neskôr dozvedeli, ľahšie autá si za podobného počasia skutočne môžu na moste zalietať. Ku Anne a Jacobovi sme však prišli v poriadku a ďalšie dva dni sme si vychutnávali Kodaň, ktorú považujem za asi najlepšie mesto na život (z tých čo som videl). Funguje tu skvelo doprava, všade pouliční muzikanti, ľudia sa majú dobre a je tu kopec možností na zábavu, napr. Salsa4water, ktorú tu založil Jacob. A nepochybujem, že by sa našla aj dobrá pizzerka :)

Naši Kodaňskí hostitelia

Naša posledná zastávka bola v Hamburgu, kde som mal v pláne zahrať si na ulici. Po posledných skvelých skúsenostiach v Osle bola táto Hamburgská pomerne slabá, navyše ma v podstate vyhnali z každého miesta kde som hral (a v metre z toho skoro bola pokuta). Nevadí, aspoň viem, že nie všade to je také jednoduché a keď sa raz do Nemecka vrátim, vyzbrojím sa trpezlivosťou a aj nejakým showmanshipom, ktorý tých divákov pritiahne :)

Bratwurst v Hamburgu. Musí byť

Po Hamburgu to bola už len dlhá štreka do Prahy a domov... A zmiešané pocity. V Osle som toho nechal veľa. Keď sa nad tým zamyslím, príde mi neuveriteľné, že nič z toho som v augste 2013 ešte nepoznal, a ani netušil že budem poznať. Super práca a pohodoví kolegovia, kamaráti, skvelé jamy s Marcom a s Couchsurfermi, saltá v Aker Brygge, hrávanie po uliciach, thrash-diving, Toastmasters, výlety azda každý víkend a rok s najlepším kolegom (a kámošom) Ondrom. Kde je teda ten domov? A prečo som odišiel? Na túto otázku je však odpoveď jasná: život je krátky aby takáto skúsenosť bola iba jedna. A ani tí kamaráti predsa na diaľku nezmiznú :-) . Oslo, vidíme sa v júni, keď po príchode z Afriky plánujem ďalší roadtrip so zastávkou v Osle, nie len na koncert Marka Knopflera. Bude totiž leto, teplo, dlhé dni a príjemne svieža voda. K tomu hrávanie po uliciach, autostop, couchsurfing, vôňa barbeque, frisbee v parku ... a možno príde aj na pizza hunt. Každému je ale dúfam jasné, že to už je len tá povestná čerešnička na torte :-)

PS:
Cesto - 10
Ingrediencie - 8
Omáčka - 10
Atmosféra - 8
Obsluha - 8