Pomodorino v Berline

So sestr(ičk)ou Lenkou sme sa rozhodli, že si spravíme spoločný výlet. Ona robí v Brusseli, ja v Osle, rozhodli sme sa pre Štokholm a skončili sme v Berlíne. Avšak podstatné nie je kde sme sa stretli, ale akú tam majú pizzu. Haha :), nie, podstatné je že sme sa vôbec mohli stretnúť a diskutovať veci, o ktorých zvyknú diskutovať súrodenci, napr. kto z nás vie lepšie anglicky alebo čo kúpime naším na Vianoce. Čiže viac menej nezodpovedateľné otázky...

Našu družinu kuřátok doplnila európska komisárka (neviem či sa to tak povie, ale znie to fajn :)) Terka, Lenkina kámoška pôvodom z Brna, čo bolo fajn, keďže som chcel konečne vypnúť angličtinu a trochu viac si zaspeakovať slovensky, místami taky po česky.

Do Berlína sme prišli v piatok 22. októbra večer a v ten deň iba zmapovali celkom živú areu okolo nášho cool hostela s názvom Generator. Na druhý deň sme však už poctivo vyrazili do mesta na typické sightseeingovanie. Nie som veľký fanúšik múzeí, no tie v Berlíne boli viac než zaujímavé a vidno, že na históriu sa tu nezabúda. Nejeden krát som sa zabudol a v mysli ocitol desiatky rokov dozadu, v koži ľudí ktorých od blízkych a obľúbených miest na niekoľko desaťročí odrezal múr. V hlave sa mi stále vynárala tá istá otázka - ako je to možné, že sa tieto veci udiali?

V DDR múzeu, podľa mňa na takúto obývačku zo 70tych rokov sa žiadna tá moderná nehrabe..!

Do prvého múzea - DDR múzea východného Nemecka - nás odporúčil Denis, s ktorým sme sa len tak náhodou stretli na ulici. Neviem nakoľko sú takéto veci pravdepodobné, ale ak vezmeme do úvahy že ja robím v Osle, Denis bol na erasme v Norimbergu a Berlín ma vyše 3 milióny ľudí, asi trochu pracovala náhoda. Odporúčanie však stálo za to (dík :)) a minimálne sme si zaspomínali na naše šťastné postkomunistické detstvo v panelákoch. Okrem tohto múzea ešte môžem odporúčať Topography of Terror a tiež múzeum na mieste bývalého "Tears palace", kde bol tranzitný bod medzi východným a západným Berlínom.

Pri Berlínskom múre, East side gallery

No po toľkých múzeách a vyše kilometra Berlínskeho múra človek často vyhladne a tak prišiel rad na pizzeriu, ktorú som vygooglil ešte pred našim príchodom, podľa referencií ako jednu z najlepších v Berlíne. Pomodorino je malinká pizzeria vo východnej časti širšieho centra a na vonok nič nenapovedá, že by malo ísť o výnimočný podnik. Hneď ako sme však vstúpili, bolo vymaľované - v Pomodorine sa nevymýšľa žiadne zložité menu a jednoducho sa robí skvelá pizza. Traja (asi) Taliani sa točili za pultom a striedavo brali objednávky, zdobili cesto a rozdávali hotové pizze kope nedočkavých zákazníkov. Rad sa tiahol až pred vchodové dvere, a nebolo to len malou veľkosťou podniku ;-) .

Menu je, ako som už spomenul, jednoduché, s asi 10 variantami z ktorých si človek môže vybrať až 3 na jeden korpus. Ten mal špecifický podlhovastý tvar, zhruba 3 krát taký dlhý ako široký a v podstate nám trom stačil k spokojnosti. K tomu dobré vínko a nakoniec domáce tiramisu... Ach, už druhý krát musím ísť jesť počas písania tohto blogu...



Samotná pizza bola nakrájaná na kopec kúskov, doručená na drevenej doske a hýrila farbami - rucola, parmezán, prosciutto - všetko pravé a čerstvé ingrediencie v množstve v akom sa patrí na poriadnú pizzu. Kôrka chrumkavá no jemná zároveň, omáčku si nepamätám, ale rozhodne chuť nekazila. Celkovo pizzi a podniku nemám čo vytknúť, je tam trochu rušno a ak si chcete sadnúť, aj trochu stiesneno. No atmosférou bol toto pre mňa jednoznačne top pizza hunt, a aj keď je pizzerka trochu od ruky, rozhodne sa návšteva oplatila.



A rozhodol som sa, že si budem viesť takéto menšie štatistiky (maximum je 10):

Cesto - 9
Ingrediencie - 10
Omáčka - 8
Atmosféra - 10
Obsluha - 8

Mňam. Na shledanou ;-)