Tento způsob zimy zdá se mi poněkud štastným
Bol to vskutku neobyčajný prelom januára a februára, 2014. Prechádzal som sa slnkom zaliatou ulicou, v obchodoch po stranách rozvoniali čerstvé bagety a na pleciach mi visela rozopnutá mikina. V ruksaku som cítil knižku, hoci ľahúčku hmotnosťou, no zdalo sa mi, že sa ma pýta: "nechceš si tu ľahnúť na lúku a čítať si ma až kým sa nezotmie?". Odolal som, no to ďalšie ráno som sa už, s hlavou v oblakoch, začítal... Slnečné lúče sa plazili jeden za druhým cez malé okienko a hriali nie len na tvári, ale aj na srdci. No povedzte, môže byť takýto koniec januára v Osle?
 |
| Ulička v Brusseli |
Odpoveď je: neviem. Tento príbeh sa totiž odohrával v Brusseli a až jeho posledná časť bola v lietadle na ceste späť do studeného Nórska. Nie však až tak studeného, neobyčajne teplo bolo v tú dobu po celej Európe, čo naopak nemožno povedať o iných častiach sveta, kde mrzla napr. mamina (Kazachstan, -30), alebo kamarát Laco (Toronto, -20). Vskutku neobyčajné, až sa človek pýta: "ako to"?
Odpoveď je opäť: neviem. Ale treba povedať, že v Brusseli, srdci Európy, bola v tom čase nadmierna koncentrácia ľudí s hranatými, veľkými hlavami, poprípade i s viacerými hlavami, ktorí sem zamierili na open-source konferenciu Fosdem 2014. Možno práve výduchy ich nadupaných, pretaktovaných a plne zaťažených mašiniek (tým myslím notebooky) spôsobili také výrazné klimatické výkyvy! Nech je teória aká chce, na Fosdeme sme nesmeli chýbať a nakoniec sme ani nechýbali. Aspoň väčšinu času. Ok, aspoň polovicu času (fajn! tretinu!).
 |
| Najväčšia prednášková sála na Fosdeme |
Ja a Ondro sme šli spolu z Osla, konkrétne zo sympatického menšieho letiska (tu sa zastavím. Ako zdrobniť letisko? Keď sme sa kedysi vadili s Lenkou, volala ma Ferisko. Takže menšie letisko je letko? Alebo letuško? Poprosím čítajuvších lingvistov o búrlivú diskusiu) Rygge, ktoré nám z neznámeho dôvodu pripomínalo to Bratislavské. Nie nebojte sa, nebolo také drahé, Nóri si to nemôžu dovoliť lebo väčšinu štátneho rozpočtu dávajú na tie hnedé veci (Snus) ktoré si dávajú do úst asi 30 krát denne, asi kvôli tomu aby vedeli správne vysloviť slová ako "forhåpentligvis".
Po pristáti sme sa vydali do Brusselu, konkrétne "na Schumana" (furt mi to pripadá ako niečo čo sa hodí do viet typu "Predstav si, minule sa Jožo sa ožral, totálka na Schumana!"), kde sme mali dohodnutý zraz s Lenkou a Peťom. Naskočili sme k nim do busu a už onedlho sme sa zvítavali s ďaľšími Čecho-Slovákmi u Zuzky a ďalšieho Peťa, Lenkiných kamarátov. Tí pre nás pripravili fantastickú večeru v zložení cestoviny, vínko, olivy, a neskôr zo striedačky naskočil sladký dezert (by Terka) plný snehových pusiniek. Nebíčko v papuľke, ďakujeme.
V sobotu ráno sme nechali spiacu Lenku spať, a vydali sme sa na juh, smerom na konferenciu. Pred tým sme však mali na pláne zohnať "une baguette" a "un croissant" "s'il vous plait". Na pekáreň som sa spýtal prvého Belgičana čo som stretol na ulici, a teraz fakt neviem či zo mňa natoľko srší že som informatik, lebo Belgičan po 10 sekundách povedal: "aj vy idete na Fosdem? Veď tam budú raňajky" . Vyklul (lingvisti, som v norme?) sa z neho ale celkom cool (ou on dira frais?) chlapík a celú cestu nám vyprával o jeho študijnej pasii - NP úplnych problémoch. Keďže som práve o nich čítal v Skienovi, celkom som si to užil, ako aj jeho peknú francúzštinu.
 |
| Belgičan Xavier (alebo tak nejak) vysvetľuje NP-úplné problémy |
Na Fosdeme sme striedali prednášky a jedlo vo frekvencii zmien dôchodkového systému na Slovensku, no nebolo pomoci - jedlo bolo dobré a prednášky... až tak nie. Teda takto, ja osobne sa v open-source komunite veľmi neangažujem a v informatike ma zaujímajú skôr algoritmy, na ktoré bol na Fosdeme dôraz len minimálne. Nič iné som nečakal, ocenil by som však trochu lepšie rečnícke prejavy ľudí, ktorí primárne prišli na konferenciu propagovať svoj projekt. Dobrý vývojár však nemusí byť vždy dobrý rečník, a tak som mal niekedy pocit, že zo stoviek ľudí v hladisku zanechala prednáška dojem akurát tak na tých prvom rade.
Konferencia však bola pre mňa len jeden dôvod pre tento výlet, a nakoniec ten menej podstatný. Sestra Lenka, ktorá sa ukázala ako výborný hostiteľ, nám pripravila program hodný VIP turnusu Bubo tours (ak teda taký majú). V sobotný večer sme tak zavítali do sympatického baru, kde sme sa najprv zblížili (viac menej fyzicky, ale aj obrazne) s partou jej Bulharských, Českých a Nemeckých kamarátov/iek pri stolíku normálne určeného asi pre 3 ľudí. Následne sme "odbavili" obligátne Bruselské záležitosti ako gofra, fotka s cikajúcim chlapcom, najkrajšie námestie na svete (podľa Brusselčanov, ale fakt pekné) a bar Delírium, kde mi môj random prst na potvoru zvolil v zozname tých tisícov pív "Cookies beer", čo, žiaľ, chutilo ako cookies beer.
 |
| Ondro s Peťom a náhodní okoloidúci pri Delíriu |
Chuť sme si však vylepšili v ten večer poslednom bare, ktorého kuriozita je "tancovanie na stole" . A skutočne - na prasknutie naplnený bar disponuje asi 30timi stolíkmi na ktorých tancovalo asi 100 ľudí. Zaujímavý pohľad a podľa mňa šikovná business idea na prilákanie zákazníkov.
Po takom večeri sme boli s Peťom (Ondro v nedeľu už odišiel) na konferencii vo vegetačnom stave. Prespal som nejednu prednášku, čo mi na druhej strane trochu pripomenulo dobré časy z Matfyzu (kde som samozrejme poctivo študoval!) . Prezentáciam však stále chýbal potrebný drive a forma, na ktorú som si zvykol z TM stretnutí. Azda jediná skutočne akčná prednáška bola ešte v sobotu večer: Prednášajúca rozoberala tému "women and technology" s cieľom prilákať do open-souce komunity viac žien, no možno trošku nešťastne poukázala na to, že open-source predsa nie je len o programovaní, ale aj o iných, jednoduchších úlohách, ako lokalizácia a podobne. Na to prišla z publika reakcia rozhorčenej top-developerky, že azda aj ženy vedia programovať. Menšie nedorozumenie teda :) kažodpádne je faktom, že progress-bar pozornosti na konferencii v tom momente dosiahol svoj vrchol.
Po skončení prednášok sme sa vybrali s Lenkou a Peťom ešte do takého trošku alternatívneho kina, kde premietali český film "Rozmarné léto" (ktorý ma inšpiroval k citátiku na začiatku tohto postu) s francúzskymi titulkami. Veľmi pekný, neobyčajný a miestami trochu náročný film, čo potvrdzuje aj fakt, že naše sestry-Češky Terka s Blankou priznali, že niekedy nerozumeli ani ony.
Možno sa teraz pýtate, kde je pizza hunt? Prečo som písal všetky tie predošlé riadky?
Odpoveď je: lebo to najlepšie je na koniec. A aby bol koniec, musí byť začiatok a musí byť jadro. Hm, stačí taká odpoveď? Ak nie, tak potom vedzte, že na Brussel mám jednú veľkú peknú atomickú spomienku a preto ak chcem spomenúť pizza hunt, bolo nevyhnutné sa zmieniť o udalostiach jemu predchádzajúcím. Veď aj Ted Mosby spravil menšie intro pred tým, než povedal ako spoznal tú jeho vyvolenú...
Ale poďme na to teda. Pizzeria Posto al Sole, teda Miesto v Slnku. Už som to spomínal - po odporúčaní od známeho sú najlepšie pizza hunty. A Terka predsa bola na hunte vo výbornom Pomodorine, odporúčanie som teda vzal veľmi vážne.
Pizzeria sa nachádza v časti Brusselu "Saint Gilles" a ako to už u tých najlepších pizzerkách býva, na vonok nič nenasvedčuje tomu, že ide o výnimočný podnik. Žiadne okázalé vytríny či veľkolepé priestory - al Sole vsádza na útulné, menšie, poprepájané miestnosti, medzi ktorými sa v typicko italskom zhone premávajú zaneprázdnení čašníci. Tí sú však ochotní vysvetliť čo treba, a po menšej porade sme si objednali: ja pizzu Bianco (špenát a mozzarella Buffala), Lenka Ta Pizza (taká klasika s prosciuttom, parmezánom, rucolou...) a Peťo pizzu Carmello (s hovädzím mäsom).
Zhruba pol hodinové čakanie na pizze nám spríjemnil pol liter fajného vína, ktorým sme zapíjali rozruch po tom, čo prišiel čašník a v zhone zručal na celú miestnosť niečo, čo v danom momente znelo ako "pizze nebudú". Našťastie sa obavy nepotvrdili, no aj tak som si odskočil skontrolovať maestrov pri peci (ok, v skutočnosti sa tieto dve udalosti odohrali v opačnom poradí, ale "who controls the present controls the past"). Tam ma veľmi prekvapila ochota, úsmevy a dokonca i pózovanie pomerne vyťažených pizzaiolov. Toto považujem za významné plus, keďže tí lepší majú neraz maniere podobné futbalovým hviezdam. Spravil som zopár fotiek a šiel ďalej čakať.
Na pizza huntoch mám obzvlášť rád ten prvý dojem, keď vám do zorného poľa z výšky položí čašník krásavicu a vy sa môžte začať zoznamovať. Najprv slabo šťuchnete, posúdite kôrku a cesto, očekujete spodok a až potom postupne skúmate jednu ingredienciu za druhou. Prvý krát zahryznete a do mentálneho palácu vkladáte novú izbu s novou chuťou a vôňou, pretože každá pizza je jedinečná...
Pizzu Bianco som zvolil iba kvôli jej názvu, ktorý korešponduje s (podľa P. Reinharta) najlepšou pizzeriou na svete (Pizzeria Bianco vo Phoenixe). Kombinácia špenát a mozzarella buffala bola jednoduchá a výborná a už rozmýšľam kedy si ju vyskúšam sám. Keď som pizzu ochutil ešte trochou cesnakovej omáčky, bola to hotová delikatesa. Lenkina Ta pizza chutila tradične výborne a ochutnal som aj z tej Peťovej: kúsky pomletého hovädzieho mäsa mi ihneď pripomenuli leto v Brothers Bistro, kde zvyčajne tvorili iba jednu z prísad na "Meat lovers" pizzi. Pizza Carmello v al Sole mi však iba potvrdila, že to netreba preháňať a je lepšie tvoriť balans medzi chuťami. |
| Bianca |
Celkovo vynikajúci hunt, ktorý mi veľmi nápadne pripomína ten z Berlína skoro vo všetkých smeroch. Preto sú "štatistiky", ako aj umiestnenie v celkovom rebríčku na vlas rovnaké (hoci aké je absolútne umiestnenie neviem).
Cesto - 9
Ingrediencie - 10
Omáčka - 8
Atmosféra - 10
Obsluha - 8
Týmto pizza huntom sme v podstate zakončili fantastický víkend v Brusseli, ktorý mi svojim nabitým programom pripomínal skôr týždeň ako dva dni. Velikánska vďaka patrí v tomto smere Lenke, ktorá nás krásne pohostila a spravila nám už spomínaný VIP Bubo tours program. Samotná pizza bola tento krát len čerešničkou na torte. Všetko raz končí, no každý koniec je začiatkom niečoho iného. Prichádzal pondelok a bolo treba ísť späť...
Slnko mi svietilo na kolená, kde som medzi rukami prehadzoval knižku. "Tak otvoríš ma už konečne?" . Poloprázdne lietadlo začalo cúvať, no keď som pozrel von oknom, videl som, že to bola len ilúzia. Stáli sme stále na mieste a pohyb nastal iba v mojej mysli. "Ešte chvíľku si posedím a potom začnem čítať, ok?".
Zo spánku ma vytrhol hrmot turbín pri vzlietajúcom manévri a Slnko sa z kolien zrazu dostalo na tvár. Spať sa už nedalo. "Tak dobre teda..."
“Have I told you about the tension of opposites?" he says.
The tension of opposites?
"Life is a series of pulls back and forth. You want to do one thing, but you are bound to do something else. Something hurts you, yet you know it shouldn't. You take certain things for granted, even when you know you should never take anything for granted."
"A tension of opposites, like a pull on a rubber band. And most of us live somewhere in the middle."
Sounds like a wrestling match, I say.
"A wrestling match." He laughs. "Yes, you could describe life that way."
So which side wins, I ask?
"Which side wins?"
He smiles at me, the crinkled eyes, the crooked teeth.
"Love wins. Love always wins.”
